Inovácia AR a jej aplikácia vo svete umenia

Rozšírená realita sa v posledných rokoch stáva čoraz populárnejšou a teraz sa dostáva aj do sveta umenia.

Digitálny umelec Sarah Montani, povolaním právnik a profesor Rolf H. Weber, od septembra 1995 profesor práva Švajčiarsko, boli protagonistami konferencie oUniverzita v Zürichu.

Na tomto stretnutí sa pokúsili vysvetliť, čo môže táto technológia znamenať pre umeleckú scénu a aké právne výzvy so sebou prináša.

Podstatou AR je spojenie digitálneho a fyzického sveta.

Napríklad skutočná socha môže byť digitalizovaná a následne zobrazená ako 3D model v rozšírenej realite.

Ak sa potom pozriete na túto digitálnu sochu cez fotoaparát smartfónu, zdá sa, že je fyzicky prítomná v priestore, často umiestnená vedľa vás.

Sarah Montani vystavila svoje digitálne umelecké diela na verejných miestach a súčasne vo viac ako 30 múzeách po celom svete.

Týmto spôsobom preráža v umení aj v judikatúre, rozoberá mnohé právne aspekty.

Vďaka rozšírenej realite možno digitálnu transformáciu zažiť priamo.

Fyzické priestory môžu byť rozšírené o digitálne vytvorené prvky reality: v tomto špecifickom prípade je fyzicky existujúca socha digitalizovaná a naprogramovaná ako 3D model v rozšírenej realite.

Socha môže byť potom vystavená napríklad v múzeu Kunsthaus Zurich.

Tradičné analógové procesy, ako je zváranie, montáž, inštalácie a výstavy, sú virtuálne rozšírené, integrované a modifikované prostredníctvom AR.

Odlišne je vnímaný aj architektonický priestor, v ktorom je digitálna socha vystavená.

Záhrada sa stáva umeleckým dielom: výstava je len v rozšírenej realite

Rozdiely s VR a zmiešanou realitou vo filozofii aj vo vnímaní pozorovateľa

Čo je virtuálna realita, rozšírená realita a zmiešaná realita? Kde ležia ich príslušné hranice?

Odborníci Paul Milgram a Fumio Kishino hovoria o a „kontinuum zmiešanej reality“: Je to kontinuum, ktoré prechádza z čisto fyzického prostredia na jednej strane do úplne virtuálneho prostredia na strane druhej.

Pojem „zmiešaná realita“ vyjadruje skutočnosť, že rôzne úrovne a aspekty reality, niekedy zámerne a zámerne, niekedy náhodne, sa miešajú.

Je to výzva pre naše vnímanie, ale aj pre naše chápanie reality, a preto v tomto kontexte nepredpokladáme „jedinú“ realitu, ale rôzne aspekty reality, ktoré spolu súvisia a sú v neustálom dialógu.

Filozof David Chalmers v skutočnosti hovorí o „realite+“, a preto predpokladá, že virtuálne reality sú rovnako skutočné ako nedigitálna realita, ktorú poznáme.

V rozšírenej realite máme pocit, že sme v materiálnej realite a prostredí, ktoré je nám známe, no to druhé je teraz obohatené o digitálne prvky.

„Rozšírená realita skôr dopĺňa realitu, než by ju úplne nahrádzala. V ideálnom prípade sa používateľom zdá, že virtuálne objekty a skutočné, teda fyzické objekty sú prítomné v rovnakom priestore.“, hovorí Ronald T. Azuma.

Socha je prítomná v trojrozmernom zobrazení, môžete s ňou interagovať a je zobrazená v reálnom čase.

Keď je vyjednávanie „vylepšené“ novými technológiami...

Princíp koláže či montáže vzkriesený v novom výtvarnom prevedení

Rozšírená realita je založená na princípe koláže alebo montáže, čo je od začiatku 20. storočia aj umelecký dizajnový proces, ktorý kombinuje fyzikálno-reálne prvky s digitálnymi prvkami.

Takto sa digitálne sochy na obrazovke smartfónu prepoja s vybraným fyzikálno-reálnym prostredím.

Skúsenosti a výsledok dizajnu sú v rukách používateľa smartfónu.

Používateľ pri fotení dbá na klasické fotografické prostriedky dizajnu, ako je tvar, rozprávanie, ale aj na orezanie či formát obrazu dvoch úrovní reality, ktoré spolu súvisia.

Vzniká tak akási koláž či montáž reality.

Princíp montáže je úzko spätý so zobrazením snov, ilúzií, paradoxov, teda vecí, ktoré v skutočnosti nejdú dokopy.

Porovnateľné so surrealizmom, v rozšírenej realite sa citlivé, skutočné a vedomé prelínajú so snovým, neskutočným a nevedomým.

Digitálnu sochu Kunsthaus je možné „len“ lokalizovať a prezerať na smartfóne, no v pamäti používateľov smartfónov sa prejavuje ich konaním.

Môžu o tom naďalej premýšľať v každodennom živote a zasadiť sochu do iného kontextu.

Môžu uvažovať o individuálnom a kolektívnom vnímaní a privlastňovaní si priestoru a jeho dizajnu, ako napríklad graffiti v mestskom priestore.

V každom prípade používatelia skúmajú miesto a priestor novým a nezvyčajným spôsobom a dokumentujú ho na smartfónoch svojimi nahrávkami.

Diváci tak preberajú vlastníctvo obytného priestoru a formujú ho podľa vlastných túžob a predstáv.

Rozšírená realita nie je vizuálny zážitok, ale aj fyzicky a mentálne vnímateľný pocit a vnem.

Budúcnosť? Rozšírená projekcia našich skúseností

 

Visualizza quest post na Instagram

 

Príspevok zdieľaný Sarah Montani (@sarahmontani)

„Povolené“ alebo „zakázané“ umiestňovať a vystavovať digitálne sochy v kontexte múzea?

Z právneho hľadiska vyvstáva otázka, či je „povolené“ alebo „zakázané“ umiestňovať a vystavovať digitálne sochy v kontexte múzea.

Alebo otázka: komu patrí verejný priestor?

Je tam snáď priestupok?

A opäť: môže architekt namietať, ak jeho impozantný vchod „okupuje“ nadrozmerná socha? Alebo kurátori múzea?

Sú marketéri spokojní s reklamou?

Z právneho hľadiska vedú nové formy umenia k niekoľkým novým otázkam.

Vizuálne reprezentácie založené na rozšírenej realite sú virtuálne diela (umelecké diela).

Nie je teda možné fyzicky zasahovať do existujúcich objektov.

Neoprávnený vstup je tiež vylúčený, ak je vstup do múzea prístupný verejnosti alebo ak si umelec zakúpil vstupenku do výstavných miestností.

Ak je na virtuálne prezeranie sochy na vašom zariadení použitý QR kód (tzv. geolokácia), dochádza k priamej absencii reklamy; ak je QR kód všeobecne dostupný, nemôžeme však hovoriť o súkromnom použití.

Geolokácia tiež predpokladá súlad so zásadami zákona o ochrane údajov.

NFT a digitálne umenie: harmonický vývoj, ktorý slúži skutočnému svetu

Dvojitá otázka autorských práv: ochrana seba a vlastnícke práva iných

Vyjadrenia založené na rozšírenej realite predstavujú autorské problémy v dvoch ohľadoch: na jednej strane otázka ochrany samotnej reprezentácie a na druhej strane potenciálne porušenie vlastníckych práv tretích osôb.

Čo sa týka právneho postavenia umelca, platí zásada, podľa ktorej v prípade umeleckých diel stačí aj relatívne nízka miera individuality a tvorivosti na to, aby bola nastolená ochranná, a teda autorskoprávna ochrana.

V tomto ohľade platia tradičné kritériá, ktoré sa vyvinuli v priebehu desaťročí.

Efemérna forma virtuálnych zobrazení teda neovplyvňuje ochranu.

Je ťažšie posúdiť porušenie autorských práv tretích strán, ak je napríklad vizuálna reprezentácia založená na rozšírenej realite vystavená vo vstupnej časti tradičného múzea.

Na jednej strane je samotná architektúra chránená autorským právom; na druhej strane sa vizuálne zobrazenie môže priblížiť napríklad veľkej nástennej maľbe, ktorá je chránená.

Ak je architektúra múzea vyjadrená najmä prostredníctvom virtuálneho umenia vytvoreného pomocou rozšírenej reality alebo popri ňom, môže dôjsť k porušeniu právnej pozície architekta, chránenej autorským právom.

V tomto smere sú rozhodujúce okolnosti konkrétneho prípadu, teda otázka, nakoľko je virtuálne zobrazenie evidentne zakomponované do jedinečnosti architektúry.

Ak je to vyjadrené spôsobom, ktorý je pre pozorovateľa zapamätateľný, môže byť potrebné udelenie práv od architekta.

Podobné úvahy platia, ak napríklad virtuálne umenie vytvorené rozšírenou realitou uberá z celkového dojmu nástennej maľby za ňou alebo sa javí ako reprodukcia takejto maľby.

Opäť to závisí od konkrétnych okolností, teda či sa pozorovanie virtuálneho umenia týka korešpondenta "netelesný predmet" alebo ak pozornosť zahŕňa aj „pozadie“, ktoré je ovplyvnené.

V tejto druhej situácii je potrebný súhlas maliara nástennej maľby chránenej autorskými právami.

Tu sú pobočky Facebooku v Zürichu, kde sa zrodí Metaverse

 

Visualizza quest post na Instagram

 

Príspevok zdieľaný Sarah Montani (@sarahmontani)

Otázka uplatniteľnosti zákona o nekalej súťaži na AR vo Švajčiarsku

Ďalej napríklad v Švajčiarsko, je potrebné podrobnejšie analyzovať uplatniteľnosť zákona o nekalej súťaži (UWG) na základe konkrétnych okolností.

V popredí je ustanovenie o využívaní cudzieho výkonu.

Každý, kto si prisvojí a využije výsledok cudzej predajnej práce ako taký, bez primeraného úsilia, prostredníctvom procesu technickej reprodukcie, koná nespravodlivo (článok 5, písmeno c, UCA).

Uplatňovanie tohto ustanovenia však môže často zlyhať v dôsledku nedostatočného komerčného alebo profesionálneho využitia pracovného produktu s vyobrazením.

Aj keď je akt uvedenia do obehu postačujúci, kritérium priameho alebo nepriameho získania peňažných plnení zvyčajne nie je splnené.

Objavte digitálne umenie s výstavou „Cyber ​​​​Dreams“.